Narodený 14. 1. 1958 vo Varíne, okr. Žilina, Slovensko, ako syn českého otca Dr. Josefa Žaloudka a slovenskej matky Valérie Andrisíkovej.

Po skončení gymnázia som študoval dva roky na Teologickej fakulte v Bratislave, odkiaľ ma na zásah ŠTB a po niekoľkých výsluchoch bez udania dôvodu v roku 1979 vylúčili. Po niekoľkoročných snahách dostať sa naspäť a po zmedializovaní môjho bezdôvodného vylúčenia zahraničnými vysielacími stanicami (Slobodná Európa, Hlas Ameriky), mi bolo oznámené, že nie je v záujme socialistického štátu, aby som študoval teológiu. Túto som však  v skrytosti študoval ďalej  v okruhu P. Šebastiána Jaďuda - kapucína a v roku 1982 som bol tajne vysvätený za kňaza arcibiskupom Dobrovským vo Varšave. Oficiálne som pracoval ako radiologický laborant na ožarovacej klinike v Bratislave a popritom som sa organizačne, ale i aktívne spolupodieľal na pašovaní kresťanskej literatúry "na zeleno" cez poľsko-slovenské hranice. K mojim  hlavným činnostiam v tajných kresťanských disidenstkých kruhoch patrila prezentácia filmov s  náboženskou tématikou na území celého bývalého Československa. Na návrh najvyšších predstavených kapucínskej rehole som emigroval v roku 1983 do Rakúska. Vrámci rehole som bol poslaný do Ríma, kde som  po štyroch rokoch v roku 1987 ukončil svoje teologické štúdium s titulom Licenciát z kresťanskej špirituality na Antoniánskej univerzite.
Po ukončení štúdia som bol  vyslaný  najvyšším predstaveným rehole do Viedne, kde som pôsobil v kláštore kapucínov až do konca roku 1990 ako duchovný pre rakúskych veriacich a zároveň i ako kňaz pre slovenských a českých emigrantov. Jedným z dôvodov, pre ktoré som bol poslaný práve do Viedne, bolo sprostredkovávanie správ a dôležitých informácií medzi tzv. umlčanou, tajnou Cirkvou v Československu a oficiálnou hierarchickou Cirkvou v Ríme. V roku 1991 som vystúpil z rehole, oženil sa a od toho roku pracujem na ožarovacej klinike  znovu ako radiologický laborant. Zároveň si však uvedomujem, že povolanie ku kňazstvu bytostne súvisí s mojou osobou,  vnímam prácu v nemocnici nielen z pohľadu radiologického asistenta, ale i z pohľadu duchovnej služby nemocným a som za ňu nesmierne vďačný. Počas uplynulých rokov pôsobenia v nemocnici som mal možnosť doprevádzať na poslednej životnej ceste mnoho nádherných ľudí. Dostal som sa tak do situácií a prostredia, ktoré je oficiálne aktívnym  kňazom, rehoľníkom a pastorálnym asistentom uzavreté. 
Fotografovanie a prezentácia diapozitívov už od mladosti patrila medzi moje najobľúbenejšie mimopracovné činnosti. Som rád, že sa tomuto hobby môžem i  naďalej venovať.  Kedže sa bežne pohybujem medzi Viedňou, Prahou a Bratislavou, sú práve tieto tri krajiny miestom mojich najčastejších prednášok v jazykoch týchto krajín. Dodnes som absolvoval 120 prezentácií a 6 fotografických výstav na témy:

Diashows – veľké 90 minútové pásma viacerých diaprojektorov, hudby a živého komentára
1. Kolónia malomocných na Moloka'i.
2. Slovensko - neznáma krajina uprostred Európy.

Výstavy fotografií
3. Všedné veci…
4. Myšlienky počas ožarovacej terapie.
5. Stvorenie medzi Bohom a človekom – stromy.
6. Ruky a ich reč.

Fotografie a texty, ktoré na tejto stránke prezentujem, sú výrazom môjho osobného kresťanského cítenia, ale zároveň i produktom môjho  vzdelania, nadobudnutých skúseností a pôsobenia medzi ľudmi. Na tieto témy som často diskutoval v rozhlasových staniciach spomenutých troch štátov a zároveň som publikoval články či poskytol interview pre rôzne periodiká.

Moloka'i
... málokto vie, že na tomto havajskom ostrove dodnes existuje kolónia malomocných. Táto kolónia sa stala známou ale až vtedy, keď na nej pôsobil ako dobrovoľník belgický kňaz Damian de Veuster. O tomto hrdinskom kňazovi a veľkom humanistovi, som sa  dozvedel počas štúdia na žilinskom gymnáziu z tajne prepašovaného životopisu "Na ostrov smrti" od nemeckého autora Wilhelma Hünermanna, vydanom v Ríme. Tento skutočný príbeh  na mňa  fascinujúco zapôsobil a  spolupodieľal sa rozhodujúcou mierou na mojom rozhodnutí študovat teológiu a stať sa kňazom. Zároveň vo mne evokoval obrovskú túžbu môcť raz navštíviť tie miesta, kde P. Damián pôsobil. Avšak vtedy, za hlbokého totalitného komunistického režimu a nedostatku peňazí, nebolo možné túto túžbu zrealizovať. Až po mnohých a mnohých rokoch, počas emigrácie, som si splnil svoj sen z mladosti a vrámci svojej dovolenky na Havajských ostrovoch v roku 1997 som po prvýkrát navštívil ostrov Moloka'i. Keďže ma hneď táto prvá návšteva silne oslovila, navštívil som vrámci ďalších siedmych  dovoleniek  toto zvláštne a požehnané miesto. Nielenže som tu vytvoril mnoho vlastných záberov, ale získal som i množstvo konkrétnych informácií, ktoré som vložil do svojich diaprednášok. Príklad nezištnej a obetavej lásky P.Damiána k malomocným by mohol pomôcť nielen tým, ktorí  pracujú v sociálnych povolaniach akéhokoľvek druhu, ale mal by sa stať známym všetkým tým, čo túžia po realizácii krajšieho sveta a plnohodnotnejšieho života. V jeho odkaze môžme i dnes, v našom modernom a civilizovanom svete, nájsť odpoveď na množstvo paralel a podobností z tej dávnej doby, kedy posielali malomocných do kolónii a brutálnym spôsobom ich oddeľovali od ľudskej spoločnosti. Predsudky, strach, nedostatok tolerancie, egoizmus a neschopnosť vidieť za obzory patria, žiaľ,  stále ešte i v našom svete  medzi časté nedostatky. 1.decembra roku 2005 bol P. Damián vyhlásený za najväčšiu osobnosť flámskej časti Belgicka.  
Začiatkom roku 2006 výjde moja kniha o tomto kňazovi, ako i o živote v kolónii malomocných, pod titulom: „Aina Hemolele – svätá zem – Molokai“ vo vydavateľstve Serafín v Bratislave (www.serafin.sk). Pracoval som na nej osem rokov a navštívil všetky dostupné archívy na svete (v USA, Francúzsku, Belgicku, Taliansku a Nemecku), ktoré o živote v tejto kolónii a o živote misionárov uchovávajú vzácne dokumenty. Slovenský čitateľ má tak veľké privilégium, pretože  dostane ako prvý najobsiahlejšiu publikáciu tohto druhu.

Slovensko
Až do roku 1918 bolo Slovensko súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie. Dnes, na začiatku 21. storočia, je Slovensko susednou krajinou Rakúska. Po dlhých rokoch komunistického režimu sa Slovensko stalo členom Europskej únie. Teda aj súčasťou modernej a multikultúrnej Európy. No dnes, snáď ešte viacej ako za komunizmu, keď existovala železná opona, akoby naďalej pretrvávajú v mysliach mnohých ľudí určité duchovné bariéry a výhrady proti tejto krajine. Pritom je Slovensko krajinou s viac ako tisícročnou kresťanskou kutlúrnou tradíciou, krajinou s prekrásnou prírodou a pohostinnými a priateľskými ľudmi. Táto krajina si zaslúži, aby sa o nej hovorilo a aby sa tak konečne odbúrali nezmyselné bariéry...

Všedné veci...
V honbe za vidinou šťastia sa mnohokrát bez rozmýšlania rútime  dňom a  nevnímame  pritom stromy, kvety a rôzne iné stvorenia vôkol nás. Berieme im tak možnosť prehovoriť do nášho vnútra a zároveň šancu obohatiť náš všedný deň. Každý deň si dávame nové ciele, predsavzatia,  len aby sme nezaostali, aby sme boli „in“, aby sme sa ďalej vzdelávali a rozvíjali. Zásluhou technického pokroku sa stal svet menším: čím exotickejší  a vzdialenejší   je cieľ našej dovolenky, tým fascinujúcejší a bohatší je vraj náš život – myslíme si občas. Naučili sme sa tak hľadať všetko to, čo považujeme za krásne a vzácne, čo nás môže potešiť a povzbudiť všade inde, len nie v našej bezprostrednej blízkosti.  Jednoduchosť a skromnosť všedného dňa, prírody v celej jej nesmiernej rozmanitosti a hlavne každodenné stretávania s nespočetnými, bezmennými ľuďmi nás nechávajú chladnými, ľahostajnými a necitlivými…
Rainer Maria Rilke napísal: „Ak sa ti bude zdať všedný deň chudobným, nesúď  ho kvôli tomu – odsúď radšej sám seba za to, že  nie si dosť silný a veľký, aby si postrehol jeho skryté bohatsvá, lebo pre toho kto je Stvoriteľom,  neexistuje žiadna chudoba…“

Myšlienky počas ožarovacej terapie
Táto téma existuje i ako fotovýstava (bola prezentovaná v nemocniciach SMZ - Ost (2003) a AKH vo Viedni (2005) i v Galérii nemocnice Masarykovho onkologického inštitútu v Brne (2005). Bola tiež vydaná knižne v štyroch jazykoch: českom, slovenskom, anglickom a nemeckom. Po slovensky vyšla v roku 2005 vo vydavateľstve Serafín v Bratislave.
O tejto knihe napísali iní:
„Kniha Petra Žaloudka je vzácným a pozoruhodným dílem – a to jak  svým obsahem, svým filozofickým poselstvím, tak také svou formou. Autor nám  předkládá s pozoruhodnou přesvědčivostí plody své dlouholeté služby nemocným. Přesvědčivost jeho výpovědi začíná už v tom, čeho si možná vůbec nevšimneme, totiž v Žaloudkově  autorské „cudnosti“ – sám se stahuje úplně stranou a dává slovo jen pacientům samým, dává jim promlouvat jak prostřednictvím  krátkých výpovědí,  tak ještě více tvářemi - anebo ještě přesněji, světlem, které vyzařuje souhra jejich slov a tváří.
Přesto je autor v díle podstatně přítomen: do světa bolesti smíme nahlížet jen díky jeho schopnosti dívat se a naslouchat – schopnosti, která uzrála díky jeho osobním zkušenostem s tímto světem trpících - v něm Petr Žaloudek není jen vnějším pozorovatelem, není žádným  „reportérem-turistou“, nýbrž solidárním svědkem a zasvěceným průvodcem.
Jeho fotografie nás možná překvapí – není na nich nic sentimentálního ani lacině drásajícího, jak bychom snad mohli čekat v souvislosti s tragédií smrtelné choroby. Důležitou částí autorova poselství je to, že „jsou to lidé jako my“. Avšak  - není tím nejvíce zneklidňujícím  na tomto tématu právě  naše nepřiznaná úzkost, že kdokoli z nás kdykoliv může být – a nebo třeba už byl, aniž to ví – „vyvolán“ z každodenního bezstarostného světa, aby na sebe vzal tento těžký kříž? Na Žaloudkových fotografiích vidíme a slyšíme promlouvat  lidi v různém stádiu cesty, na níž se učí žít s křížem, přijmout a proměnit tíži svého údělu a - přicházejí-li postupně o tolik dosavadních radostí a jistot - nepřijít o naději.
Nad knihou Petra Žaloudka se mi stále vracela ústřední myšlenka jednoho z nejvýznamnějších filozofů naší doby, Emanuela Levinase, že skrze tvář druhého člověka , skrze její „nahotu“ a bezbrannost, se k nám obrací tajemství nepodmíněného, kterému dáváme jméno Bůh. Tvář druhého je podle Levinase tím nevlastnějším místem zjevení transcendence, tvář nám adresuje výzvu, abychom vyšli ze svého sobeckého kroužení okolo sebe samých a „věcí“ a přijali odpovědnost za život a  svět kolem nás.
Kéž mnoho čtenářů této vzácné knihy v ní najde sílu k naději a klíč k zvládání svých vlastních trápení!“
Prof. PhDr. Dr. Tomáš Halík, prezident České křesťanské akademie
Úvod k českému vydaniu.

„Za to, že jste knihu přivedl na svět, se Vám patří poděkovat a myslím, že Vám bude mnoho lidí vděčných. A k čemu se ubíraly moje myšlenky v průběhu ozařovací terapie? Byly vždy stejné. Pokaždé, když jsem ležela na ozařovně, opakovala jsem si v duchu jediné: DĚKUJI TI, PANE BOŽE, DEJ, AŤ MI TO POMŮŽE.“
Úryvok z listu, ktorý mi poslala jedna pani z Čiech, po tom, čo si kúpila české vydanie  tejto knihy.

„Peter Žaloudek se už po léta denně setkává s těžce nemocnými lidmi. S většinou z nich se mu podařilo sblížit se i lidsky. Jak už to v mezních situacích života bývá, někteří mu po počáteční nedůveře svěřili i to, o čem často netuší ani nejbližší rodinní příslušníci. Navíc dovolili, aby je Peter Žaloudek vyfotografoval...Malá, ale mimořádně důležitá kniha.“
PhDr. Jana Klusáková, Český Rozhlas 1, 30.1.2005 v relaci: Kniha týdne.

Stvorenie medzi Bohom človekom a Bohom - stromy
Jeden môj známy, 89 ročný univerzitný profesor z Viedne, ktorého poznám od samého začiatku môjho pobytu vo Viedni, mi raz povedal:
"Obdivujem každý strom. Najviac však obdivujem veľké a staré stromy. Fascinujú ma oveľa viac ako katedrála Stephansdom. Keď bol tento niekoľko storočí starý chrám zničený, tak ako sa to stalo počas bombardovania v II. svetovej vojne, podarilo sa ho ľuďom v priebehu niekoľkých rokov opraviť a znovuvybudovať. Ak však niekto zničí či vytne storočný strom, je tento navždy mŕtvy a už ho nik nevzkriesi k životu. Strom, to je život, to nie je neživá hmota a preto si ho tak ctím!"
Prof. Dr. Georg Solta, Wien, 2004.

Ruky a ich reč
Túto výstavu, ktorá do konca marca 2006 prebieha vo vstupnej hale viedenskej nemocnice SMZ-Ost, dokumentujem štyrmi básňami:

1.
Láskyplný dotyk,
dokážeme bleskurýchlo rozposlať správy po celej zemeguli,
vyslať astronautov na niekolkomesačný pobyt vo vesmíre,
ale čoraz  ťažšie nám pripadne vydať sa na cestu od vlastného srdca k srdciam tých, ktorých milujeme.
Ako je tomu dávno, čo si šiel ruka v ruke s tvojou manželkou,
tvojim manželom?
Kedy si sa hral naposledy s deťmi? Nenápadným, jemným dotykom môže povstať atmosféra zblíženia,
ktorá preniká hlbšie dovnútra než akékoľvek slovo.
Láskyplný dotyk  osloví človeka často oveľa viacej ako množstvo slov.
Dotyk, ktorý je naplnený láskou, nie dotyk,
ktorý si chce čosi privlastniť,
zobrať do vlastníctva, ktoré je výsledkom nezriadenej túžby.
Buď milý k ľuďom,
avšak nie rukami, ktoré berú,
ale srdcom, ktoré dáva.
(Phil Bosmans)

2.
Najčistejšia láska

Z lások je najčistejšia láska k deťom.
To hovorím vo veku múdrosti.
Človek len zriedka vie o niečom svätom.
Dieťa má gloriolu milosti.
Mám synkov dvoch. Ich kožka čírý hodváb.
Kvôli nej rád som hore, nejdem spať.
Chcem hladiť ju, keď spia. Dňa bludný koráb
nechávam v prístav tento vetrom hnať.
Pohládzam ručičky, čo neporania.
Ešte sú kvetiny to, čo len tešia.
Tu pravá záhrada je milovania.
Tu zabúdam, že veľkí ľudia hrešia.
(Ján Smrek)

3.
 „Vlastní životopis“

Život mi přeběhl rychle.
Byl příliš krátký
Pro má dlouhá toužení,
Která byla bez konce.
Než jsem se nadál,
Přiblížil se konec života.
Smrt brzy kopne do mých dveří
A vejde.
Hrůzou a leknutím v té chvíli
Zatajím dech
A nadechnout už zapomenu.
Kéž mi však není odepřeno
Ještě včas zlíbat ruce
Té, která trpělivě s mými kroky
Šla a šla a šla
A milovala nejvíce
(Jaroslav Seifert)

4.
Snívali sa mi ruky tvoje
Snívali sa mi ruky tvoje.
Jak slepec po písme
prstami hmatali mi po tvári
po nových vráskach neznámych.
Pri ústach zastali
v začudovanom geste.
Snívali sa mi ruky tvoje
dobré a bezpečné.
Ráno som mala
úsmev na tvári.
(Maša Haľamová)